Tajomstvo sarkofágu grófa Pálfiho

Bojnický zámok dnes patrí k najkrajším klenotom Slovenska. Jeho rozprávková silueta, ktorá sa týči nad mestom, fascinuje generácie návštevníkov. Málokto však pri pohľade na jeho vežičky premýšľa o tom, čo sa skrýva v jeho chladnom podzemí. Práve tam, v rodinnej hrobke odpočíva muž, ktorý dal zámku jeho dnešnú podobu – gróf Ján František Pálfi.

Hoci prvá písomná zmienka o hradisku v Bojniciach pochádza už z roku 1113, o dnešnú podobu zámku sa najviac zaslúžil jeho posledný šľachtický majiteľ gróf Ján František Pálfi. Bol to práve on, kto premenil pôvodne goticko-renesančný objekt na romantické novogotické sídlo, ktoré dnes obdivujeme. Počas stáročí sa tu vystriedali významné rody a osobnosti ako Matúš Čák Trenčiansky, Ján Korvín či Alexej Turzo, ktorý hrad prestaval na renesančné sídlo. V roku 1637 získali zámok Pálfiovci a začala sa nová kapitola jeho dejín. Najvýraznejší zásah však prišiel až v 19. storočí, keď sa Ján František Pálfi inšpiroval francúzskymi zámkami a dal Bojniciam ich rozprávkový vzhľad.

Gróf Pálfi bol mužom veľkého ducha a milovníkom umenia. Zomrel v roku 1908 vo Viedni a v testamente jasne žiadal, aby jeho vzácne zbierky ostali na zámku prístupné verejnosti. O tri roky neskôr boli jeho pozostatky uložené do monumentálneho sarkofágu z červeného mramoru. S jeho posledným odpočinkom sa však spája záhada, ktorá pred rokmi zamestnala vedcov aj milovníkov nadprirodzena.

Pokoj grófa Pálfiho sa zdal byť nenarušený až do 70. a 80. rokov 20. storočia. Vtedy si zamestnanci múzea všimli niečo nezvyčajné. Zo škár masívneho sarkofágu začala vytekať neznáma tekutina medovitej konzistencie. V polovici 90. rokov sa z tejto udalosti stala celonárodná senzácia. Verejnosť bola fascinovaná a prirodzene sa začali šíriť legendy. Najznámejšia z nich hovorila o „slzách grófa Pálfiho“. Podľa nej gróf plakal nad tým, že jeho dedičia nedodržali testament a rozpredali vzácne zbierky, alebo nad ničivým požiarom zámku v roku 1950.  Keď sa v roku 1995 do Bojníc vrátil vzácny Bojnický oltár, výtok zo sarkofágu údajne ustal. Médiá si tieto udalosti spojili a legenda bola na svete,  gróf sa vraj konečne upokojil.

Múzeum k celej záležitosti pristúpila s úctou a vedeckou vážnosťou. Sarkofág bol v dobrom stave a preto si nevyžadoval každodennú a podrobnú kontrolu. Erik Kližan, archivár Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice, objasňuje, že nešlo o zázrak, ale o výsledok špecifických chemických procesov. Gróf Pálfi totiž nebol mumifikovaný v pravom zmysle slova. Po pitve bolo jeho telo ošetrené konzervačným roztokom na báze glycerínu, zinku a chlóru. Keďže bol sarkofág nepriedušne uzavretý, vlhkosť sa nemala kam odparovať a tak postupom času došlo ku korózii kovových častí truhly a nosnej konštrukcie. Práve deštrukcia týchto materiálov v kombinácii s rozkladom konzervačných látok spôsobila, že mineralizované ostatky v podobe tmavej tekutiny začali presakovať von.

Dnes je sarkofág v dobrom technickom stave a hrobka je opäť miestom tichého odpočinku. Príbeh „slziaceho“ sarkofágu nám však pripomína dôležitú pravdu: úcta k zosnulým a rešpektovanie ich poslednej vôle nie sú len otázkou morálky, ale aj odbornosti.

Príbeh z Bojníc je fascinujúcim prepojením histórie, chémie a ľudskej predstavivosti. Ukazuje nám, že dôstojné uloženie zosnulého a správne technologické postupy majú význam nielen bezprostredne po pohrebe, ale aj po celé stáročia. Úlohou moderných pohrebných služieb je dnes nadviazať na túto zodpovednosť. Zabezpečiť, aby posledná rozlúčka a miesto odpočinku boli realizované s najvyššou profesionalitou, čím sa pamiatka blízkych zachová dôstojne, pokojne a bez zbytočných tajomstiev pre ďalšie generácie.

FOTO zdroj: Pohrebníctvo.sk https://www.pohrebnictvo.sk/grof-palfi-prestal-plakat